V slovenských médiách pravidelne rezonuje téma vďačná pre všetkých, téma kvality potravín. Médiá registrujú záujem čitateľov a divákov a politici zase radi poukazujú, ako sa vedia dobre postarať o pospolitý ľud v takej základnej otázke, akou je jeho výživa.

Vždy, keď príde táto téma na pretras, bohužiaľ skonštatujeme, že síce vyrábame na Slovensku veľmi kvalitné potraviny, ale vyrába ich u nás čoraz menej výrobcov. Na druhej strane sa však aj občas pochválime, tak ako tomu bolo aj minulý týždeň na diskusnom fóre HNClubu v Bratislave. Pán minister Jahnátek informoval, že už po druhýkrát bolo Slovensko vyhodnotené ako krajina s najlepšie rozpracovaným systémom bezpečnosti potravín v EÚ.

Nemôžem si pomôcť, ale mám z toho len pramalú radosť. Neteší ma takéto „víťazstvo”. Ani slovenskí zákazníci si nemôžu túto, na prvý pohľad skvelú správu do sýta vychutnať, najmä ak na pultoch najväčších obchodných reťazcov nájdu len 20 až 40 % slovenských potravín. Prečo? Pretože 60 až 80 % potravín, ktoré tu nakupujú, sa predsa vyrobilo v zahraničí. A podľa toho, čo sme sa dozvedeli, väčšinou boli vyrobené v horšom systéme bezpečnosti potravín.

A už vôbec neverím, že sa z tejto správy tešia aj naši potravinári. Tí na vlastnej koži dennodenne pociťujú, čo sa v slovenských podmienkach skrýva za výrazom „rozpracovaný systém”. Činnosť kontrolných orgánov v rámci našich spracovateľských podnikov je všetkým dostatočne známa. Ich tvrdosť, nekompromisnosť. Máme normy pápežskejšie ako pápež a často  dokážeme vyžadovať od našich spracovateľov ešte aj niečo navyše.  Vynucujeme od nich také výrobné podmienky, pri akých by sa aj vo vyspelejších štátoch ako sme my, zastavil rozum.

Nie nadarmo sa stredná cesta nazýva zlatá. Aj naši potravinári by boli iste radi v tomto prípade menej prví, ale viac konkurencieschopní. Radi by doma predávali viac potravín. Radi by znížili náklady na ich výrobu. Radi by ich predávali lacnejšie. A farmári by im radi dodávali viac surovín. Za primeranú cenu.

Náš „rozpracovaný systém” mi vždy príde na um pri návšteve európskych metropol. Pri chutnom obede v malebnej reštaurácii v centre Paríža alebo Ríma si vždy kladiem otázku, či by to takto mohlo fungovať aj u nás. Bežný pohľad na prevádzku reštaurácií totiž stačí na to, aby bolo človeku jasné, že nespĺňajú najmenej sto slovenských noriem. Vôbec nechápem, prečo Francúzi a Taliani robia kulinárstvo v našom poňatí tak hygienicky nedôsledne. Ale na druhej strane sú to najvychýrenejšie kuchyne sveta! V prevádzkach nemusia mať dve umývadlá, obkladačky do neba, cesty sa im v reštaurácii križujú, WC sú nevhodne umiestnené, a tak ďalej. Zákerne ma napadne, ako by sa im dal skomplikovať život. Poslať na nich slovenské kontrolné a inšpekčné orgány! Vybavené našimi normami. Tí by sa čudovali! Do 24 hodín by nezostala otvorená ani trafika na rohu.

A keby potom prešli na naše normy, mohli by byť vyhlásení za prvých!

Napadá ma len jediné vysvetlenie, prečo tomu tak nie je. Asi nechcú byť prví. Asi im takáto súťaž za to nestojí. Asi chcú mať otvorené reštaurácie a ponúkať v nich svoje potraviny. Asi chcú mať tržby. Asi chcú mať zamestnanosť. Asi to vidia inak ako my.

Diskusia na fóre nazvanom Kvalita potravín sa ako vždy zvrhla ku kontrolám v obchodných reťazcoch. Či a ako miliónové pokuty za jogurty po lehote splatnosti zvýšia podiel slovenských potravín na pultoch. Na tomto váženom fóre, kde sa stretol rezortný šéf so zástupcami slovenských potravinárov a obchodníkov, mi však veľmi chýbala diskusia o najdôležitejšej otázke: aký je podiel jednotlivých účastníkov procesu výroby a predaja potravín na ich cene? Žiadna diskusia alebo informácia o tom, koľko z ceny potravín dostanú poľnohospodári, koľko spracovatelia, koľko obchod a koľko štát. Nie je náhodou tam hlavný dôvod toho, prečo sa za posledných pätnásť rokov u nás zdecimoval objem potravinárskej výroby?

Dvaja zo štyroch účastníkov tohto procesu na tom pravdepodobne nebudú zle. Pre štát je 20%-ná DPH zásadným príjmom v rozpočte a masívny rozmach obchodných reťazcov sa s istotou realizoval vďaka ich vysokej ziskovosti. Čierneho Petra držia teda v rukách poľnohospodári a potravinári.

Zaujímavé je, že občas tému spravodlivého rozdelenia marží vytiahnu aj úradníci. Ale len vtedy, keď je veľmi zle. Aparát komisie EÚ sa napríklad o cenotvorbu v produkcii mlieka a mliečnych výrobkov začal zaujímať až počas veľkej mliečnej krízy v roku 2009. Vytvorili sa komisie a pracovné skupiny, pripravovali sa správy. Euroúradníci pracovali aj s kartou analýzy marží. To v čase, keď farmári vo všetkých štátoch vylievali na polia kravské mlieko s cenou destilovanej vody. Čas plynul, cena mlieka sa pomaličky zotavovala a farmári sa dvíhali z kolien. Komisia EÚ vyprodukovala nič neriešiace správy. Farmári  sa systémových riešení doteraz nedočkali a ani sa asi nedočkajú.  Verejnosť sa po kríze utíšila a byrokratické inštitúcie spokojne vegetujú v domnienke, že im vo verejnosti podarilo negovať myšlienku ich zbytočnosti.

Jediné opatrenie, ktoré únia ponúkla odbornej verejnosti je možnosť farmárov zriadiť odbytové organizácie s nákupom 1/3 produkcie mlieka v štáte. Absurdnosť tohto opatrenia potvrdil život, nikde sa reálne nevyužíva, ani sa využívať nedá. Byrokracia podhodila farmárom návnadu ilúzie konkurencieschopnosti voči obchodným systémom. Len ilúziu, nič viac. Žiadne odbytové organizácie  prvovýrobcov nikde na svete nemôžu v 21. storočí svojou silou súperiť s obchodnými reťazcami, nech by boli akokoľvek veľké. Ale už je tu dôvod tvrdiť, že Komisia priniesla poľnohospodárom EÚ riešenie. Že nie sú schopní ho využiť, je ich problém.

Žiadny výstup k rozdeleniu marží však z Únie nevyšiel ani počas tejto krízy. A ani nevyjde. Nedočkáme sa žiadnej serióznej analýzy štruktúry tvorby ceny potravín. Pritom práve na Komisii majú milión možností, ako to urobiť. Európska komisárka vedela vyriešiť ceny roamingových hovorov mobilných operátorov, keď zistila aký účet platí za hovory svojej dcéry.  

Lobbing dotknutých strán je však v našom prípade silný a byrokratické kapacity EÚ neschopné. Prečo by si mal úradník robiť starosti, keď v Únii z nepodarených opatrení nebude nikdy vyvodená žiadna zodpovednosť? A keď príde ďalšia kríza, začne sa opätovne objavovať Amerika. Zriadia sa komisie a pracovné skupiny a tak sa budeme motať stále dookola. Stavím sa o svoj najkrajší klobúk, že pri výrobe kravského mlieka k tomu príde čoskoro. A to preto, že termín zrušenia mliečnych kvót je už 31.3.2015.

Aj v slovenských zemiach sa už objavilo riešenie tohto problému. Minister Jahnátek ohlásil v máji 2012 obnovenie Cenovej rady. Dovolím si citovať z verejných zdrojov: „Minister Jahnátek informoval, že Cenová rada by mala vzniknúť v najbližších týždňoch.”  

„Do rady chceme prizvať všetkých, ktorí sú zaradení do procesu tvorby cien, čiže prvovýrobcov, prepravcov, distribútorov, spracovateľov potravín a, samozrejme, zástupcov obchodníkov. Budeme od nich požadovať, aby sme spolu analyzovali rozdiely, ktoré vznikajú, a zároveň, aby sme hovorili o kvalite potravín a o tom, ako zvýšiť podiel slovenských potravín, lebo tento fenomén je dôležitý,“ povedal šéf agrorezortu. „Naším cieľom je zverejňovať tých, ktorí používajú nekalé politiky pri cenotvorbe” (zdroj TASR, 21.5.2012). Na otázku novinárov, kedy začne Cenová rada fungovať, odpovedal pán minister: „Do niekoľkých týždňov. Určite v druhom polroku.” Verím, že myslel rok 2012.

Obnovenie činnosti Cenovej rady by bol určite chvályhodný počin, ak by nezostalo len pri rečiach. Lebo skutkov doteraz žiadnych niet. A doma by sa to dalo s pomocou rezortu financií vyriešiť skutočne elegantne. Verejnosť by konečne raz dostala objektívnu informáciu o tom, komu plynie koľko peňazí za potraviny z ich peňaženiek. A potravinári by prestali byť traumatizovaní nekonečným obhajovaním svojich nákladov so spracovaním poľnohospodárskych produktov. Chápem ich objektívny strach poukázať na vlastných príkladoch na mizerné ceny, ktoré dostávajú od obchodníkov. Tým by prezradili marže obchodu a s vysokou mierou pravdepodobnosti by aj doobchodovali. Naveky vekov. Lebo v štáte, kde 85 % potravín je predaných obchodnými reťazcami, iný výsledok nemožno čakať.

Otázkou pre mňa ešte zostáva, či rezortný šéf  vedel, čo chce vlastne riešiť. Lebo ako vidno, už vtedy pomiešal pán minister jablká s hruškami a slivkami dohromady. Tvorbu cien spolu s kvalitou potravín a to všetko s podielom slovenských potravín. Kto naháňa dvoch zajacov, väčšinou nechytí ani jedného. Iba, že by to neplatilo vtedy, keď sa naháňajú zajace tri. Na Slovensku by to tak mohlo byť. Lenže mi už zúfalo potrebujeme aspoň jedného „zajaca” chytiť.