Rok 2014 bol pre poľnohospodárstvo plný zvratov a kotrmelcov. Zima, ktorá sa zaobišla bez snehovej prikrývky, urýchlený vývoj vegetácie v jarných mesiacoch, nadpriemerné úrody a následný prepad cien rastlinných komodít. Ako to ale vyzerá s chlebovým odvetvím cez optiku financií? Rozprávali sme sa s Martinom Hubinským, segment manažérom VÚB Banky pre agrosektor.

Aký bol sektor z hľadiska financií?

Úroda bola vo väčšine oblastí nadpriemerná, čo ale s výraznejším prepadom cien agrokomodít mohlo u niektorých prvovýrobcov spôsobiť, že ich tržby boli dokonca nižšie, ako v minulých rokoch. Najhoršia situácia je v oblastiach, ktoré nestihli žatvu v agrotechnických termínoch. Tu boli nižšie úrody a kvalita produkcie. To sa spolu s poklesom cien komodít prejavilo najmä v cash flow poľnohospodárov.

Ako sa tento stav premietne do investícií?

Poľnohospodár si uvedomuje potrebu investícií. Najmä v posledných dvoch rokoch je trendom nákup pôdy. Z našich analýz však vyplýva, že prvovýrobne podniky realizujú dlhodobé zámery najmä z krátkodobých zdrojov. Tento prístup neodporúčam, keďže dlhodobé investície by mali byť financované najmä z dlhodobých zdrojov. Samozrejme chápem, že poľnohospodár sa obáva o svoj základný výrobný prostriedok, keď najmä v poslednom období sme boli svedkom šumu investorov okolo pôdy.

Čo takýto nesprávny spôsob financovania môže spôsobiť?

Všeobecne v podnikaní platí, že si nemôžete vybiť prevádzkové zdroje na dlhodobé investície. Do budúcnosti to môže spôsobiť vážne problémy s likviditou. V prípade nepriaznivých rokov to dokonca môže viesť až k insolventnosti. Agropodnikatelia si pritom všeobecne netvoria, alebo tvoria len veľmi malú prevádzkovú rezervu. Investícia do pôdy je navyše špecifická tým, že len zabezpečuje základný výrobný prostriedok, ale nezaisťuje rozšírenie výroby.

Aj keď je poľnohospodárstvo tradičným odvetvím, zaznamenáva v oblasti investícií módne vlny. Pamätáme si hromadné budovanie bitúnkov, spracovateľských kapacít, nákup mliekomatov, alebo nie tak dávno výstavbu bioplynových staníc. Čo je dnes, okrem spomínanej pôdy také, k čomu poľnohospodár vzhliada?

V posledných rokoch dlhodobé úvery ustupujú tým krátkodobým. Dôvodom je určite aj to, že výzvy z Programu rozvoja vidieka na roky 2007 – 2013 už len dobiehajú.  Pravdou je ale i to, že investície boli často smerované do oblastí, na ktoré boli výzvy vyhlásené. Nie vždy sa to zhodovalo s tým, čo poľnohospodár potreboval prioritne riešiť. Keďže v týchto mesiacoch sú investície utlmené a čaká sa na nový Program rozvoja vidieka, predpokladám, že bude potrebné znova investovať do obnovy techniky a zamerať sa aj na riešenie efektívnosti výroby, energetickej náročnosti, zvyšovania pridanej hodnoty alebo diverzifikácie výroby.

Program rozvoja vidieka 2014-2020 bude pre poľnohospodárov čoskoro realitou. Kde predpokladáte, že bude smerovať ich záujem? Bude to nákup techniky, ktorá bude o šesť rokov odpísaná, alebo poľnohospodár začína hľadať možnosti, ktorými si zabezpečí svoj príjem aj do budúcnosti?

Zdá sa mi, že sa myslenie roľníkov mení. Čím ďalej viac poľnohospodárov rozmýšľa o posilňovaní spracovateľských vertikál, alebo diverzifikácii výroby. Tento prístup považujem za správny a podľa návrhu Programu rozvoja vidieka, budú podpory týmto smerom aj orientované.

Kde sa naše odvetvie posunie?

Manažmenty mnohých poľnohospodárskych podnikov, nemajú vo svojich spoločnostiach nasledovníkov. Stoja pred rozhodnutím, čo s podnikom spraviť. Väčšinou sa rozhodujú pre predaj. Družstvá, alebo obchodné spoločnosti potom získavajú väčšie skupiny, ktoré výrobu koncentrujú, veľmi často dochádza k výmene manažmentu a tým aj k zmene filozofie samotného subjektu. Najbližšie roky budú v znamení koncentrácie výroby. 

Čo spracovanie?

Doteraz stálo zväčša mimo prvovýroby. Posledné roky vidieť, že spracovateľské podniky sa zapájajú do koncentrácie, čo vedie k tvorbe vertikál. Spojenie prvovýroby a spracovania je predsa bežné aj v agrárne vyspelých štátoch.

Sú poľnohospodárstvo a rozvoj vidieka dve spojené nádoby?

Poľnohospodárstvo je asi jedine odvetvie, ktoré dotvára ráz vidieka a pomáha k jeho rozvoju. Akonáhle by došlo k takej koncentrácií, ktorá by v súvislosti s preskupovaním výroby znamenala rušenie fariem, predstavovalo by to devastáciu vidieka.

Takže budúcnosť tejto symbiózy  nie je úplne istá?

Určite vidím budúcnosť v prepájaní prvovýroby. Keď nie v majetkovej, tak cez formu odbytových družstiev. Jedine tak bude mať prvovýrobca adekvátnu vyjednávaciu silu vo vzťahu k veľkým spracovateľom, ale aj obchodníkom.

V ostatných rokoch pribudli špecializovaní pestovatelia zeleniny charakterizovaní výmerou farmy na úrovni niekoľkých hektárov a vysokou intenzitou výroby. Budú popri koncentrovaných farmách existovať aj špecializovaní pestovatelia?

Špeciálna rastlinná výroba nebola v minulosti zaujímavá pre investorov a ani pre podnikateľov v prvovýrobe. Dnes najmä mladí ľudia, ktorí začínajú podnikať v poľnohospodárstve sa orientujú týmto smerom. Je to samozrejme reakcia na dopyt. Spotrebiteľ začína byť uvedomelejší, aj keď v porovnaní s Rakúskom máme stále čo v domácom patriotizme doháňať. Trend je jasný. Kvalitná produkcia zo slovenských polí. Aj tí mladí hospodári, ktorí často išli aj do investične veľmi náročných projektov vidia určitú víziu. Tá je, že spotreba v prospech domácich potravín bude na Slovensku rásť.

Blíži sa rok 2015, do ktorého vstúpime celou nohou aj v rámci nového rozpočtového obdobia. Aký tento rok bude?

Vzhľadom na nízke realizačné ceny mnohí poľnohospodári držia svoju úrodu stále v skladoch. Nedochádza ku kolobehu financií a viaceré podniky majú problémy s finančnými tokmi. Čiže v tomto duchu sa nesie aj koniec roka 2014. Je potrebné povedať, že poľnohospodár nemá priveľa možností na výber, ako tento kapitál doplniť. My sme na to zareagovali už v septembri, keď sme poľnohospodárom ponúkli prekleňovacie úvery na dotačný rok 2015. Cieľom bolo, aby si farmár uhradil záväzky, ktoré vyplývali najmä z toho, že nemohol, alebo nechcel realizovať svoju úrodu.

Ako reagovali poľnohospodári?

Produkt sa teší obľube a spracovávame takéto úvery. Je dobré, že farmári vsadili na tento druh financovania prevádzky, pretože je to najlacnejší zdroj financovania. V dnešnej dobe sú úrokové miery na najnižších úrovniach. To isté môžem povedať aj o investíciách do nákupu pôdy. Poľnohospodár si vie dojednať investičný úver asi za najvýhodnejších podmienok v histórii. Ak aj boli podniky, ktoré financovali nákup pôdy zo svojich prevádzkových zdrojov, je tu ešte stále možnosť tieto prostriedky refinancovať cez investičný úver.