Poľnohospodárstvo sa dostáva v ostatných rokoch na okraj záujmu spoločnosti nielen na Slovensku, ale aj vo väčšine krajín Európskej únie. Okrem mierneho údivu, s akým ľudia sledujú občas razantnejšie protesty roľníkov vo Francúzsku, Španielsku alebo Rakúsku ich už poľnohospodár, či farmár veľmi nezaujíma.

Akoby sme už všetci zabudli, že jedlo patrí k základným ľudským potrebám. Nadchýňame sa novými automobilmi, tabletmi, či smartfónmi a to, vďaka čomu môžeme žiť, sa stalo dnes azda až príliš samozrejmým. Žijeme v predstavách, že na to stačí pokrok. Moderné a efektívne osivá, agrochemikálie, či zvieratá, vyšľachtené pre dosahovanie efektívnej výroby surovín, prispôsobených do veľkej miery potrebám potravinárov a spoľahlivá a výkonná technika. Poľnohospodára už berieme ako človeka, pracujúceho rovnako, ako hocikto iný. Zanedbateľný podiel voličskej základne spomedzi ľudí, pracujúcich na farmách, spôsobuje i nezáujem mnohých politikov o túto, pre nich zväčša nezaujímavú „skupinku“. Tak sme sa postupne dostali do dnešnej reality, keď sa poľnohospodári oprávnene môžu cítiť nielen podcenení, ale často aj ako zneužívaní práve pre svoje špecifické postavenie a jeho všeobecné nepochopenie.

Nedávne zrušenie mliečnych kvót a následný pád cien je ďalším stupienkom na schodoch, vedúcich k stálemu zhoršovaniu postavenia slovenských poľnohospodárov. Napriek tomu, že sú ohrozené stovky pracovných miest, primerané postavenie chovu dojníc v rámci racionálnej štruktúry výroby a ďalší osud viacerých podnikov, ich protesty sa i teraz obmedzujú na odborné argumenty a diskusie so zástupcami štátu. Nátlakových akcií sa zatiaľ zdržiavajú. Spoločnosť si však, obávam sa, tento trpezlivý a statočný postoj neváži a nechápe, prečo to tak je. Ak by totiž boli podobne ohrozené podniky a pracovné miesta inde, reakcia by bola, vrátane štrajkov, úplne iná. Práca so živým materiálom, či už ide o rastliny, alebo zvieratá, nepozná však žiadne odstávky, štrajky, alebo niekoľkotýždňové trucovanie, aké si môžu dovoliť v mnohých oblastiach priemyslu,služieb, vzdelávania, či kultúry. Škody, spôsobené iba krátkym zanedbaním agrotechnických termínov, alebo starostlivosti o zvieratá by totiž neboli iba neúnosným podnikateľským rizikom, vedúcim k nenapraviteľným škodám. Skutočný poľnohospodár so srdcom pre svoju profesiu by neznesiol pomyslenie na neošetrené lány kukurice, vypestovanej po dlhodobom úsilí a rovnako by nedokázal počúvať bučanie nenakŕmeného, neošetrného a trpiaceho dobytka. Nátlakové prostriedky, bežné pri zápase podnikateľov a pracujúcich za svoje záujmy v iných odvetviach, sú pre zodpovedného farmára jednoducho nedostupné. To je jeden z dôvodov, prečo i teraz, počas mliečnej krízy vyvolanej sčasti aj nedomyslenou poľnohospodárskou politikou, ťahajú poľnohospodári za kratší koniec.

Spoločnosť v krajinách Európskej únie, zastúpená politikmi, viditeľne zneužíva postavenie farmárov, vyplývajúce z charakteru výrobného procesu. Nenúti ich totiž iba dlhodobo predávať svoje výrobky za ceny, pri ktorých sa dá iba prežívať, s následkami, ktoré sú najmä pre malých farmárov často tragické. Núti ich napríklad aj sústavne meniť štruktúru produkcie na základe pochybných rozhodnutí, ako bolo napríklad pestovanie olejnín pre bionaftu, alebo práve aktuálne zrušenie mliečnych kvót bez zabezpečenia existencie chovu kráv v ekonomicky menej vhodných podmienkach. Následky takýchto politických, odborne pochybných rozhodnutí musia farmári mlčky znášať.

Deklarácie o potrebe zachovania výroby mlieka v horských a podhorských oblastiach, ktoré v tejto súvislosti zazneli už dávnejšie, totiž neriešia nič. Európskemu i slovenskému poľnohospodárstvu, ako vidíme i teraz, nechýba iba patričné spoločenské ocenenie. Ešte viac chýba základná stabilita podnikateľského prostredia, aspoň približne rovné ekonomické podmienky pre všetkých na spoločnom trhu a rešpektovanie odborne udržateľného modelu hospodárenia na pôde, vrátane spomínaného zachovania výroby mlieka aj v znevýhodnených podmienkach. 

Dnešná situácia v Európskej únii žiaľ nenasvedčuje skorému hľadaniu riešení pre spravodlivejšiu a rozumnejšiu poľnohospodársku politiku. Problémov, ktoré nielen prezreli, ale začínajú už zahnívať, je príliš veľa. Dôsledkom sú odstredivé tendencie, v tejto chvíli vrcholiace hroziacim brexitom a nárast nálad proti únii vo Francúzsku, ale aj Nemecku, Holandsku a ďalších štátoch. Naznačujú, že sa v ostatných rokoch pri konštituovaní Európskej únie a rozhodnutiach jej orgánov  stalo príliš veľa chýb. Rozhodne by bolo škoda, ak by snahy o európsky projekt mali stroskotať, ale bez významných korekcií smeru to reálne hrozí, či už zakrátko, alebo v dlhodobejšom horizonte.

Budúcnosť je dnes opäť otvorená. Preto by sme na Slovensku rozhodne nemali iba pasívne čakať, čo sa stane. Mliečna kríza nám napovedá a stáva sa súčasne impulzom, hovoriacim že nadchádza čas aj pre vlastné riešenia. Treba sa zamyslieť a vrátiť k dôkladnej revitalizácii poľnohospodárstva na Slovensku. Hľadať v dnešných podmienkach cesty, ako nielen zachovať to nevyhnutné minimum poľnohospodárskej výroby, ale zabezpečiť vlastnú produkciu, najmä živočíšnej výroby, ale aj ovocinárstva a zeleninárstva na úrovni, zabezpečujúcej výživu obyvateľstva aj v situáciách, na ktoré radšej nechceme myslieť. Zároveň takto môžeme nájsť cestu k rozvoju vidieka a pomôcť aj ľuďom, ktorí zúfalo hľadajú prácu v oblastiach, kde zo záchranou zamestnanosti prostredníctvom priemyselnej výroby nikto súdny nepočíta. Výsledkom nebudú iba kvalitné, zdravé potraviny, produkciu ktorých budeme mať pod kontrolou a potravinová bezpečnosť, ktorá by mala ležať na srdci každej zodpovednej vláde. Postupne sa takto môžu postaviť na nohy zaostalé regióny a do mnohých obcí sa vráti život. Návrat k nájdeniu a zakotveniu dôstojného a funkčného postavenia poľnohospodárstva na Slovensku sa tak môže stať ďalším pilierom, dôležitým pre ďalšie budovanie štátu, kde sa bude ľuďom lepšie žiť.