Zadajte hľadaný výraz

Z domova Zaujímavosti

Dobrodruhovia v našom poľnohospodárstve

Dobrodruhovia v našom poľnohospodárstve
insert_photoautorka

Svoje autíčko odstavujem pri obecnom úrade Chvojnica, kopaničiarskej obci na moravských hraniciach. Sadám do terénneho auta s pani farmárkou Svetlanou Iršovou, ktorá odvážnymi ťahmi rýchlo mieri do svahu po ceste-neceste, cez lúku, les vymytou kamenistou trasou a až po štvrťhodine prechádzame cez elektrický oplôtok na hranici jej farmy na Tlstom vrchu v Karpatoch.

Cestou mi vysvetľuje prečo ma oslovila a stíha aj poukazovať na nádhery miestneho kraja, ktorý je zároveň najväčším revírom danielej zveri na Slovensku. Vraj keď v mojom článku z júna (Koľká bije slovenskému poľnohospodárstvu?) čítala názor, že náš národ je chorý a blbý, tak ju to iritovalo. V dobrom slova zmysle. Chce sa o tom porozprávať…

„Hľa, komu záleží na tom, aby náš národ nebol chorý a blbý?“ pomyslela som si.

Nečakala by som, že to bude človek z praxe, ale skôr niekto „zhora“, možno z ministerstva, alebo z komory. No reagovala táto sympatická, útla, no pritom silná žena, ktorá si prežila svoje a napriek útrapám a nekonečným problémom to nevzdáva a ide si za svojim cieľom.

Za oplôtkom sa nám už otvára priestor s pastvinami a ohradou, kde sa pasie zopár koní. Auto spomaľuje, farmárka sťahuje okienko a zastane pri dvoch kobylkách. Tie natiahnu hlavu až k okienku a farmárka ich nežne hladí, pobozká a prihovára sa im. Romantika v priamom prenose pokračuje keď prídeme k drevenej chalupe s veľkou verandou.No najskôr si ešte v aute prebehneme pozrieť zadný pasienok, hľadajúc stádo dobytka. No to sa evidentne práve dnes rozhodlo preskúmať neznáme lesné zákutia. Asi 50 zvierat základného stáda hovädzieho má totiž voľný výbeh po celý rok a na takmer 50 hektároch už majú svoje obľúbené miesta. No snáď ich ešte dnes uvidíme…

Pani farmárka ma pozýva do svojho príbytku obkoleseného kvetinovými záhonmi na bylinkový čaj. V miestnosti je teplo – piecka v strede slúži na kúrenie i varenie. Oheň príjemne praská a v kanvici čoskoro zovrie voda. Rozvoniava čaj a pani Svetlana sa rozhovorí. Už vyše 15 rokov zveľaďuje svoju farmu medzi horami, chová v rámci ekologického systému poľnohospodárstva kravy a býčky na mäso. Základné stádo sa v lete rozrastá aj o 30 kusov. Dobytok sa v tejto oblasti choval už od 16. storočia, kedy tu prví osadníci vyklčovali les a začali s pasienkovým hospodárstvom. No kým kedysi ľuďom stačil k životu zdravý sedliacky rozum, dnes chovatelia musia dodržiavať zákony a pravidlá, ktoré ich často obmedzujú a sú tak pritiahnuté za vlasy, až človek v praxi krúti hlavou.

„Najviac ma demotivuje práve fakt, že svoj produkt nemôžem ponúknuť slovenskému spotrebiteľovi. Dokonca aj slovenské reštaurácie radšej objednajú mäso z Argentíny, pri ktorom o tamojšom spôsobe chovu zvierat často vedia pramálo,“ priznáva sa mladá farmárka.

Pani Svetlana by bola najradšej, keby si Slováci mohli u nej kupovať zdravé a čerstvé hovädzie mäso, ale má tu veľa prekážok. Nemá vlastný bitúnok a keď zviera zavezie na porážku, ihneď tu stráca status „bio“ pôvodu a predáva sa iba ako bežné, konvenčné mäso. Za rovnakú cenu. Ponúka ho aj tak. No Slovač akosi nemá záujem. V okolí kopaníc, na Záhorí akoby neboli spotrebitelia pre dobrú hovädzinu. Nerozumie, prečo je to tak. Nedávno v Skalici otvorili obchodík s domácimi farmárskymi výrobkami, no asi po pol roku ho už zatvárali. Nebol záujem zo strany slovenských obyvateľov. Preto svoju produkciu musí ponúkať ďalej, a nielen na „Západ“, ale napr. aj do Saudskej Arábie. Až tu vraj dokážu oceniť kvalitu jej hovädzieho. Pripadá jej súčasný systém dotácií, prísnych pravidiel a povinnosti zapájať do predaja viacero „osôb“ ako vysoký a ťažko prekonateľný múr, no zdravá ekonomika by mala byť nastavená na čo najpriamejšom obchode: vyrobím – predám a z toho žijem.

„No peniaze sú aj tak len vedľajší produkt toho, čo robíte s láskou,“ uzatvára.

Otázka je ako bludný kruh – sme chorí preto, že sme hlúpi, alebo sme hlúpi preto, že nevieme, či nechceme zdravo žiť? Naučili sme sa chodiť do veľkých nákupných centier, kde nás kŕmia lacným „odpadom“. Je to skôr otázka množstva, ako kvality? Radšej si nakúpim množstvo spracovaných výrobkov plných konzervantov, dochucovadiel a zabalených v pekných obaloch ako to základné, naše a kvalitné? Veď cena je často porovnateľná a napriek tomu uprednostníme to horšie. Možno nám chýba len lepší marketing, ktorý si často nemôžeme dovoliť v takom rozsahu ako nadnárodné značky a obchodné reťazce. No hlavne nám ako národu chýba viac patriotizmu a hrdosť na to naše – domáce. Neveríme, že by to mohlo byť pre nás dobré? Nepochopiteľný paradox slovenskej reality.

Kopaničiarska roľníčka ma berie na malú prechádzku po farme. Ukazuje mi drevenú stavbu, kde sa kravky kŕmia sušeným senom. Na výrobu sena využívajú ďalších 50 hektárov na Myjave. No aj pri tom jej chýba viac potrebnej mechanizácie, a tak o pomoc musí často prosiť miestnych. Služby sú však často nespoľahlivé, drahé a nie také kvalitné, ako by očakávala. Kŕmne žľaby vo vysokom drevenom senníku sú vymyslené tak, aby sa senom zbytočne neplytvalo, no aby si každá krava mohla vybrať toľko krmiva, koľko jej chutí, bez obmedzovania.

„Dobrý farmár pozná svoje zvieratá, musí im rozumieť a mať ich rád – krava vám sama povie, čo chce, len musíte byť s ňou a mať otvorené oči,“ vysvetľuje svoj prístup pani farmárka.

V zime sa stádo môže skryť pod prístrešok. Okrem toho je na farme ešte stajňa pre oddelené kusy.

Blížime sa pomaly k stádu, ktoré sa medzitým vrátilo napiť k prírodnej studničke pod lesom a sleduje naše kroky. Zvieratá sú na prvý pohľad zdravé, krásne a spokojné. Farmárka sa zameriava na chov kríženého plemena Limousine. Pravidelne chodí na kontrolu veterinár, alebo inšpektor a vtedy voľne žijúce stádo treba zohnať do ohrady. Pomáhajú pritom priatelia – jazdci, ktorí na koňoch a so širokými klobúkmi pripomínajú kovbojov z westernu.

Z tejto pracovnej záležitosti si dokážu urobiť spoločenskú udalosť, aj s varením kotlíkového guláša. No aj v iných dňoch tu vítajú návštevníkov, najmä poľovníkov a iných milovníkov prírody, ktorí si potrebujú oddýchnuť v tichom, zelenom lone tohto unikátneho kúsku sveta. Biele Karpaty sú ako stvorené na konskú turistiku, no slovenská legislatíva aj toto obmedzuje. Navyše chýba väčšia osveta pre regióny Slovenska.

Kroky nás zaviedli k veľkej drevenici – novostavbe, ktorú farmárka plánuje využívať na agroturistiku. Je v nej predsieň aj s brvnom na odloženie konského sedla, či lovnej zbrane. Krásna veľká kuchyňa zariadená tradičným nábytkom, dve priestranné izby na poschodí – každá s úžasným výhľadom. Z balkóna tu môže človek nerušene pozorovať veľké danielie stáda pod lesom, ktoré sa sem chodia pravidelne pásť. Izby sú zariadené unikátnym nábytkom, ktorý pani Svetlana sama v zimných dňoch renovuje z pôvodných originálov. Kúpeľňa je jedinečná krásnym zrkadlom s dreveným, vlastnoručne vyrezávaným rámom a umývadlovou doskou z kmeňa stromu. Odvšadiaľ dýcha prirodzenosť a srdečnosť pani farmárky. Rozhovor nás posunul až k času obeda.

Svetlana mi ponúka varené zemiaky so zelenou vňatkou a pečenú rybu z vlastného rybníčka. Ružové mäsko pstruha potočného mi chutí lepšie ako u kupovaného lososa.

Po celý čas nás sprevádzajú obľúbené psíky farmárky, ktoré jej pomáhajú aj so stádom. Osvedčilo sa jej austrálske dobytkárske plemeno, stredne vysoký svalnatý psík s čiernobielou srsťou. Pobyt na tejto farme bol pre mňa ako balzam na dušu, som rada, že ešte existujú takýto ľudia. Napriek všetkému, čo im komplikuje život, najmä teda prácu a finalizáciu vlastnej poľnohospodárskej produkcie, zotrvávajú v tom, čo ich napĺňa a čo im robí radosť. Teší ich, keď vidia svoje zvieratá spokojné, keď môžu obrobiť svoje pozemky tak ako treba a udržiavať tak ráz krajiny a keď môžu uspokojiť požiadavky svojich zákazníkov. Napokon, za všetko hovorí záverečná úvaha Svetlany, že pokiaľ vás tento životný štýl baví, milujete svoje zvieratá a pokiaľ ešte budú na Slovensku takýto „dobrodruhovia“ ako je ona, o budúcnosť nášho poľnohospodárstva sa netreba báť.

Autor článku: Vladimíra Debnárová - pre poľnoinfo.sk
Zdroj obrázku: autorka

0 0 hlasov
Hodnotenie článku
Odoberať komentáre k tomuto článku
Upozorniť ma
guest
4 Komentárov
Najlepšie hodnotené
Najnovšie Najstaršie
Inline Feedbacks
View all comments
Ján-Humenné
Ján-Humenné
14. október 2016 11:31

Dobrý deň pani Svetlana.Aj keď dnešné ráno nemám najlepšie,no po prečítaní si Vášho článku sa mi vylepšila nálada. Podobný projekt som “mal” aj ja,ale nemôžem prísť k poľnohosp.pôde-mám iba cca 12ha vlastnej pôdy.Márne sa snažím prenajať pôdu od SPF,ale vraj to nie je dôvod pre pracovníkov SPF odobrať resp.uzatvoriť novu… Celý komentár »

Anonym
Anonym
14. október 2016 18:07

Nuž viacej takých dobrodruhou a o budůcnosť poľnohospodárstva sa nětreba báť, len keby bol náš občan chápavý ako tý saudi ako som tomu porozumel, nuž u saudou by zasa aj stým zápalom taků farmu a tolko hektárou za tie ceny nik nekůpil!To je zasa občana treba pochváliť ako praje dobrodrůhom!!!

jirka
jirka
14. október 2016 18:46

Vím očem paní hovoří já podnikám v malem na Kysucách.Byrokracie a zas a nepochopení.Držím palce a hlavně zdraví

Milan
Milan
19. október 2016 13:42

Srdečne pozdravujem, pani Svetlana. Držím palce, viem o čom hovoríte. Sám podnikám v poľnohospodárstve, som pri kravách s trhovou produkciou mlieka. Žiaľ, musím potvrdiť, že každá iniciatíva smerom k posunu k spotrebiteľovi býva po zásluhe potrestaná. Úradníci, mnohokrát nekompetentní a neodborní, nie sú na našej strane. Sú akoby naši nepriatelia,… Celý komentár »