Dnešný svet sa vyvíja rýchlosťou, ktorá chvíľami berie človeku dych. Netýka sa to iba všadeprítomnej elektroniky, automobilov, rozsahu komunikácie prostredníctvom internetu, alebo priemyslu a ľudskej spoločnosti všeobecne. Svet sa zdanlivo zmenšil, cestujeme bežne tam, kam sa kedysi dostali iba veľmi bohatí ľudia, alebo dobrodruhovia.

Krajania pracujú a žijú na každom kontinente a považujeme to za samozrejmé. Čím sa stáva svet vzájomne prepojenejší a závislý, tým viac rastú odvetvia, nezávislé na tom, kde sa vyrába a kde potom predáva. Vznikli a vznikajú stále väčšie nadnárodné spoločnosti, produkujúce všetko, na čo človek pomyslí. Po zemi, po vode i vzduchom sa prepravujú obrovské množstvá surovín, energetických nosičov, hotových výrobkov ale aj potravín. Dostali sme sa do etapy vývoja ľudstva, charakteristickej globalizáciou takmer všetkého, od priemyslu, cez finančníctvo až po zábavu. Hovoríme o tom, aké je to výhodné, aké nízke ceny a množstvo i kvalitu výrobkov to prináša. Je to však naozaj tak? Platia tieto výhody pre všetko a pre každého?

Poľnohospodárstvo zažíva tiež výrazné premeny. Efektivita a produktivita práce, aj vďaka globálnemu trhu s biologickým materiálom, agrochemikáliami, či technológiami prináša vo vyspelom svete nadprodukciu a znižuje nároky na ľudskú prácu v odvetví na minimum. Úrody obilnín, alebo olejnín, či iných technických plodín pred tridsiatimi rokmi výnimočné, sú dnes s prispením moderných osív, chémie, a nebojme sa to povedať, vo viacerých krajinách aj genetických manipulácií, samozrejmosťou. Úžitkovosť v živočíšnej výrobe dosahuje takmer všade hranice, kedysi vyhradené iba tým najlepším. Vďaka technike dokážeme s minimom ľudskej práce obrobiť stovky hektárov a dojnice sa dnes už pomocou automatov podoja samé, iba pri minimálnom dohľade človeka. Potravín je vo vyspelom svete prebytok, hovoríme o plytvaní, hraničiacom s morálkou. A predsa to všetko nestačí. Poľnohospodárstvo stále a temer všade zápasí s problémami, často až existenčnými a ak by nešlo o odvetvie, ktoré je pre život ľudí nevyhnutné, už by ho spoločnosť azda aj odpísala. Niekde sa stala chyba.

Pri stále postupujúcej globalizácii sa zabudlo na niečo veľmi dôležité. Poľnohospodárstvo nie je odvetvie, ako väčšina iných. Je obmedzené nielen viazanosťou na pôdu a teda i lokalitu. Je zároveň jedným z určujúcich faktorov vzhľadu každej krajiny, zamestnanosti na vidieku a jeho celkovej úrovne. Sila lokálneho, či národného poľnohospodárstva je zárukou potravinovej bezpečnosti každého štátu v prípade globálnych hospodárskych, alebo iných otrasov. Závisí od charakteristických prírodných podmienok, klimatického pásma a najmä na tom, že pracuje so živým materiálom. Procesy, ktoré sú v ňom nastavené, nie je možné v ľubovoľných intervaloch meniť a prispôsobovať „neviditeľnej ruke trhu“, ktorá sa, ako sme už neraz videli, dokáže nepríjemne zatriasť.

Globálny obchod s poľnohospodárskymi produktmi však prináša často priam absurdné výkyvy v cenách komodít, ktorým sa nie je možné jednoducho na lokálnej úrovni prispôsobiť bez značných strát. Snaha kompenzovať rôzne podmienky hospodárenia a trhové výkyvy prostredníctvom dotácii, alebo inej formy podpôr, prináša iba čiastočný výsledok. A to je prvý významný faktor, kde narážame na nebezpečie globalizácie pre poľnohospodárstvo. Mliečna kríza, ktorá ešte zďaleka neskončila, je jedným z jasných dôkazov, ako globalizácia v chlebových odvetviach, už iba v rámci EÚ ničí národné poľnohospodárstva, ich udržateľnú štruktúru a nenahraditeľné funkcie. Napriek snahe dosiahnuť vyvážený regionálny rozvoj, už samotná Spoločná poľnohospodárska politika v rámci EÚ viditeľne deformuje podmienky hospodárenia tak, že v niektorých krajinách hrozí zánik, alebo nebezpečný útlm celých odvetví.

Silnejšie krajiny presadili od začiatku nerovnoprávny vzťah k novým členským štátom a spolu s ich národnými dotačnými politikami na podporu vlastných roľníkov menia ekonomiku produkcie tak, že z menších krajín sa stávajú takmer kolónie, kde sa už vlastné potravinárstvo a obchod s potravinami stávajú stále bezvýznamnejšími doplnkami nadnárodných spoločností. Kedysi komplexné poľnohospodárstva sa menia stále viac iba na výrobu niekoľkých vybraných komodít. O dopadoch tohoto stavu na celý agrokomplex, na dlhodobý vývoj vlastností pôdy a jej prirodzenej úrodnosti, na možnosti udržať stavy a štruktúru hospodárskych zvierat aspoň na racionálnom minime až po schopnosť dodať obyvateľstvu na lokálnej úrovni a za každých okolností aspoň základné potraviny, sa toho už povedalo veľa. Akoby sme si stále neuvedomovali, že poľnohospodárske produkty a na ne nadviazané potravinárstvo sú nevyhnutnou podmienkou, aby sme vôbec mohli žiť.

Ďalším rizikom, ktoré globalizácia prináša, je postupná strata kontroly nad kvalitou potravinového reťazca a negatíva, vyplývajúce z dlhej prepravy a skladovania, ale aj tvrdého konkurenčného boja nadnárodných spoločností. V rámci voľného obchodu v rámci EÚ sa k nám dostáva tovar z 28-štátov, od osív, cez agrochemikálie a krmivá, až po hotové potraviny. Ide o obrovské množstvo položiek, ktoré už nekontrolujeme, nebolo by to ani možné. Situáciu rieši spoločná, na prvý pohľad prísna legislatíva, týkajúca sa výroby potravín a ich kvality, s cieľom zabezpečiť potravinovú bezpečnosť a kvalitu v rámci EÚ. Samozrejme, nikto nedokáže ustrážiť všetky detaily a tak prichádza k rozličným excesom.

Už samotný fakt rôzneho zloženia niektorých, iba názvom a obalom identických výrobkov, pre staré krajiny a nových stredoeurópskych zákazníkov naznačujú, že v rámci spoločného európskeho trhu každému výrobcovi, čo sa kvality potravín týka, rovnoprávnosť všetkých členov EÚ úplne jasná nie je. Argumenty, že ide o prispôsobenie chuti miestnym zvyklostiam, krívajú na obe nohy. Vieme, že tie rozdielne komponenty sú často najmä lacnejšie a podľa odborníkov niektoré i menej zdravé. Navyše tlak európskeho trhu, deformovaného nerovnými podmienkami, núti potom i domácich výrobcov ustupovať v kvalite, ak chcú v konkurenčnom boji prežiť.

Globalizácia prináša zároveň aj dlhú a komplikovanú cestu potravín za spotrebiteľom. To znamená celé spektrum ďalších postupov a používaných konzervačných látok a následný vplyv na kvalitu. Ovocie a zelenina sú tiež vo veľkom pestované s ohľadom na vlastnosti, nevyhnutné pre globálny obchod. O výsledku jasne hovorí porovnanie ich chuťových vlastností s produktom lokálneho farmára. Záver si môže urobiť kedykoľvek každý spotrebiteľ, ak ho to zaujíma. Niekedy to však vyzerá, akoby sme už zabudli, ako má chutiť jedlo, alebo nám nezáleží na tom, čo jeme. Nakoľko je súčasnou kvalitou potravín, prispôsobovaných podmienkam globálneho obchodu, ovplyvnená kvalita nášho života a zdravie, presne povedať nemožno. Faktorov, ktoré tu vstupujú do hry je mnoho. Vývoj počtu rôznych ochorení tráviaceho traktu a alergií však naznačuje, že všetko v poriadku nie je.

Dlhodobé globalizačné trendy v poľnohospodárstve, potravinárstve a obchode s potravinami, napriek dnes už zjavným negatívnym dopadom, nebude ľahké zastaviť, alebo dokonca zvrátiť. Potvrdzuje to i snaha o uzatvorenie transatlantických dohôd, ktoré by ich opäť posilnili. Lacné potraviny, pohodlné nákupy v obchodných reťazcoch a široký sortiment výrobkov z celého sveta sú pre ľudí lákavé a na prvý pohľad výhodné. Pozícia domácich producentov vďaka tomu, bohužiaľ, našu spoločnosť zatiaľ príliš nezaujíma. Rizík, ktoré súčasná celosvetová hospodárska i geopolitická situácia prináša, je však mnoho. Globalizovaný svet, tak ako ho vidíme dnes a procesy, ktoré sa zdali nezvratné, môžu byť rýchlejšie, ako si chceme pripustiť, minulosťou.

Okrem toho sa v budúcnosti sa nedajú vylúčiť napríklad ani veľké potravinové škandály, súvisiace s veľkovýrobou, globálnym obchodom a látkami, používanými pri výrobe potravín. Príklad s DDT, považovaným dlhé roky za úplne bezpečný prostriedok a dnes ho možno používať len veľmi opatrne a iba tam, kde je to nevyhnutné, je dostatočne varovný. Následné precitnutie spotrebiteľov, ktorí začnú požadovať vo väčšej miere kvalitné, lokálne produkty, môže prísť oveľa rýchlejšie, akoby sa zdalo. Možno preto očakávať stále silnejšie tendencie transformovať ekonomiku na lokálnu všade, kde je to výhodnejšie a kde globalizácia prináša viac problémov, ako výhod, čo je aj prípad poľnohospodárstva a potravinárstva. Bez ohľadu na dnešný globalizovaný svet, pre každý štát a zodpovedných politikov, bude životne dôležité hľadať pre tieto odvetvia vhodné stimuly a ďalej rozvíjať ich súčasnú úroveň. Pre našu budúcnosť to môže byť omnoho dôležitejšie, ako si myslíme dnes.