Poľnohospodári na Slovensku majú často pocit, že v ostatných krajinách, najmä tých západných, sa farmárom žije ľahšie. Na svojich cestách po svete som sa stretla s rôznymi ľuďmi a príbehmi, ale jedno majú spoločné všetci hospodári na pôde – žiadny nemá ľahký život bez problémov, za svoje práva tvrdo bojujú a už pochopili, že spoločnými silami dosiahnu viac.

Slovensko bolo často prirovnávané k Írsku, malej ostrovnej krajine, ktorá má asi 4,5 mil. obyvateľov. Mierne a vlhké podnebie zabezpečuje teplý Golfský prúd, ktorý prináša dostatok zrážok po celý rok (priemerne 1 000 mm za rok) a teploty v zime 4-7 °C a v lete 14-15 °C. To umožňuje chovať dobytok na pastvinách až 10 mesiacov do roka a znižovať tak výrobné náklady. Pasienky a plochy venované výrobe senáže tvoria až 68 % z celkovej výmery poľnohospodárskej pôdy v Írsku. Do senáže sa pridávajú i obilniny (kukurica na zrno, pšenica, tritikale, raž, ovos), ktoré sa pestujú asi na 8 % p.p. V Írsku je 135 300 fariem a takmer všetky sú rodinné, s priemernou veľkosťou 32,3 ha. Asi tretina farmárov má však aj iné zamestnanie, aby dokázali uživiť rodinu.

Írsko je viac ako sebestačné vo výrobe väčšiny hlavných mäsových produktov. Úroveň sebestačnosti (rok 2009) predstavuje 820 % u hovädzieho mäsa, 163 % u bravčoviny, 303 % u ovčieho mäsa a 101 % u hydinového mäsa. Je tiež sebestačné v mliečnych výrobkoch na úrovni 988 % u masla, 453 % u syra a 1 072 % u sušeného mlieka. Írsko je najväčší vývozca týchto produktov v rámci Európskej únie. Agropotravinársky rezort zostáva významnou súčasťou ekonomiky Írska – produkcia tvorí až 10 % HDP a 9,4 % vývozu. Obyvatelia všetkých vekových kategórií sa o poľnohospodárstvo zaujímajú, farmy sa dedia z generácie na generáciu a svoju pôdu a všetko na nej si domáci vážia ako svoje národné dedičstvo, bohatstvo a tradície. Najväčšie problémy írskym farmárom spôsobuje najmä vysoká cena pôdy a jej skupovanie developermi.

Povojnová história zaujímavo zasiahla aj poľnohospodárstvo vo Fínsku, aj keď úplne opačne ako v bývalom Československu. Keď si Sovietsky zväz robil nároky na 10% pohraničného územia (tzv. Karélia), fínska vláda poskytla obyvateľom možnosť zakladať si farmy vo vnútrozemí, a tak v päťdesiatych rokoch 20. storočia bolo vo Fínsku až 300 000 fariem. Odpracovaním nájmu u vlastníkov sa tak časom farmy stali majetkom farmárov. Priemerná veľkosť farmy vo Fínsku je 33 hektárov a farmármi sa stávajú aj mladí ľudia, často vysokoškolsky vzdelaní a tiež ženy. Gro poľnohospodárskej produkcie vo Fínsku predstavujú trávnaté pasienky (58 %), ďalej kŕmne obilniny – najmä ovos a raž (23 %), cukrová repa (7 %), zemiaky (2 %), repka olejka (1 %), malým podielom drobné ovocie, bobuľoviny a jablká a zvyšok leží úhorom. Jedna pätina ovsa v rámci Európskej únie sa dopestuje práve vo Fínsku. Živočíšnu výrobu zastupuje najmä chov hovädzieho dobytka (25 % fariem sú mliečne, 7 % mäsový dobytok), 5 % fariem chová ošípané a 1 % hydinu. Farmy sú väčšinou súkromné – rodinné.

Veľkú pozornosť vo Fínsku venujú ekologickej produkcii – tvorí asi 7% z celkovej výmery. Priemerná veľkosť ekofariem je 36,5 ha (sú dokonca väčšie ako konvenčné). Bioproducenti však dosahujú o 30-40 % nižšie úrody ako pri konvenčnej výrobe (napr. obilie 3,5 t/ha), na druhej strane sú biovýrobky drahšie oproti ostatným asi o 20 %. Avšak nároční fínski spotrebitelia si radšej kúpia domáce, i keď o čosi drahšie bio výrobky. Vo Fínsku existuje len jedna kontrolná organizácia bioprodukcie, a to štátna. Dostáva od vlády podporu asi 600 tis. eur ročne, využíva ich na propagáciu a informačné aktivity smerom k spotrebiteľovi. Fínsko je sebestačné vo výrobe základných potravín, a to i v prípade ekologickej produkcie. Ale aj Fínski farmári musia riešiť svoje špecifické problémy – najmä straty živín z pôdy, ktoré splavujú dažde do mora. Výhodou je menej však škodcov v týchto zemepisných šírkach, a teda nižšia potreba pesticídov.

Európska únia je združenie väčšiny európskych štátov, pre ktoré rovnako platia prijaté nariadenia. V Spojených štátoch amerických tiež pripravujú a schvaľujú zásadné zákony na federálnej úrovni, teda platia vo všetkých štátoch USA rovnako. Zákony predkladajú štátne orgány, väčšinou ich aj niekoľko mesiacov pripomienkujú všetky zainteresované inštitúcie, vrátane farmárskych asociácií a iných mimovládnych organizácií, kým daný zákon schváli Kongres a patričné agentúry ho technicky uvedú do života. Princíp federalizmu má význam v tom, aby si žiadny štát nemohol prijať iné pravidlá, ktoré by podkopali tie federálne. Farmári zaujímajú v americkej spoločnosti významné miesto, pretože obrovská krajina rozľahlých „prérií“ si vyžaduje starostlivosť a farmárske organizácie majú aj silné slovo vo Washingtone, či už v rámci pripomienkovania zásadných zákonov alebo lobbingu v normotvorných federálnych inštitúciách.

V Spojených štátoch amerických som bola až prekvapená prepracovanosťou obchodnej stratégie, ktorú podniky podriaďujú potrebám zákazníka. Možno práve kapitalistické „zákony džungle“, keď modlou sú peniaze a profit, oslobodzujú spoločnosť od zbytočných obmedzujúcich pravidiel a zákonov. Budovanie dôvery na trhu nie je krátkodobá záležitosť, ani lacná, takže sklamať zákazníkov a spoľahlivých obchodných partnerov si dovolí len hlupák. Tiež pracovná zanietenosť ľudí, viera vo vlastné schopnosti, vôľa pracovať na sebe, používanie pochvaly ako bežného nástroja riadenia, prejavy radosti zo spoločne dosiahnutého úspechu – to všetko je dobrý príklad aj pre Slovensko.