V oblasti Považia hospodária desaťročia, ale až posledné roky strácajú pôdu pod nohami. Nezvratne, ako daň za ekonomický úspech. Ten do regiónu vliala diaľnica, ktorá ich na konci deväťdesiatych rokov spojila s Bratislavou. Odvtedy sa tu usídlili viaceré úspešné firmy a tie, ktoré prežili transformáciu ekonomiky, chytili druhý dych.

Najvýraznejšie je zmeny ostatných rokov vidieť pred samotnou Dubnicou nad Váhom. Vznikli tu obrovské haly, ktoré zaberajú desiatky hektárov poľnohospodárskej pôdy. Tam, kde ešte pred niekoľkými rokmi poľnohospodári z Dubnice nad Váhom pestovali základnú komoditu pre výrobu chleba, cukru, alebo mäsa, dnes stoja logistické sklady.

„V prvom roku budovania tejto priemyselnej oblasti medzi Dubnicou nad Váhom a Novou Dubnicou sme prišli o 30 hektárov pôdy,“ spomína Anton Rebro, predseda Poľnohospodárskeho družstva v Dubnici nad Váhom.

Odvtedy sa ich chotár každoročne zmenší o 5 až 10 hektárov ornej pôdy. Aktuálne hospodária na 1180 hektároch poľnohospodárskej pôdy. Predseda družstva sa obáva, že o niekoľko rokov prídu o celú rovinatú oblasť, ktorej výmera presahuje 150 hektárov pôdy.

„Boli to naše najkvalitnejšie pôdy. Bez väčšej námahy sme tu dokázali dopestovať šesť ton obilnín z hektára. Ešte väčšiu radosť nám robili výsledky cukrovej repy, ktorej sa tu z hektára urodilo aj 80 ton,“ hovorí predseda družstva.

Ďalšie pôdy obhospodarujú v blízkosti Váhu. Ide ale o ľahké, štrkové pôdy bez dostatku humusu. Tu sú úrody výrazne nižšie. Obilnina sype do štyroch ton a pestovanie cukrovej repy v týchto oblastiach by ekonomiku ovplyvnilo natoľko, že v hre by bolo až jej vyradenie z osevného postupu.

„Ročne pestujeme okolo 100-hektárov cukrovej repy. Cukrovar máme takmer pod oknami a z jej pestovania nám plynú aj ďalšie výhody. Ide najmä o dodávky cukrovarníckych rezkov, ktoré zlepšujú ekonomiku živočíšnej výroby a taktiež možnosť aplikácie saturačných kalov do pôdy, ktoré znižujú jej PH,“ hovorí Anton Rebro.

Celkovo v družstve chovajú 550 kusov hovädzieho dobytka z čoho je 205 dojníc. S výrobou sú spokojní, lebo ju v ostatnom desaťročí zefektívnili najmä vďaka investíciam do modernizácie chovu. Posledným prvkom, ktorý ešte neprešiel zásahom stavbárov a technológov, je pôrodnica. Jej obnovu začnú v najbližších mesiacoch.

„Pripravujeme aj zastrešenie priestoru, kde máme búdy pre teľatá a chystáme sa tiež na vybudovanie spevnených plôch, ktoré potrebujeme na uskladnenie vakov so senážou,“ vymenúva predseda družstva.

Chov hovädzieho dobytka aj vďaka dlhodobým a korektným vzťahom so spracovateľom zabezpečuje relatívne dobré ekonomické výsledky. Zásadný problém ale môže priniesť nedostatok kvalifikovaných ošetrovateľov a dojičiek.

„Občas ľudia, ktorí sa k nám hlásia, zabúdajú na to najdôležitejšie. Prácu so zvieratami musíte mať rád. Nejde o stroj vo fabrike, ktorý keď sa pokazí, príde niekto iný a dá veci do poriadku. Zviera je na jednej strane náš výrobný prostriedok, ale na druhej aj tvor, ku ktorému musíme preukazovať nepretržitú pozornosť. Ak to pracovník nedokáže, postupne nám zamieša na problém, ktorý sa neskôr prejaví v plnej nahote,“ hovorí Anton Rebro.

Pred manažmentom z Dubnice nad Váhom stojí aj jedna zásadná úloha. Družstvo stále patrí medzi významných producentov ošípaných v regióne. Ekonomiku tejto čoraz menej tradičnej výroby sa pokúšali vylepšiť už viac ráz. Modernizovali priestory výkrmu, upustili od uzavretého obratu stáda a najnovšie prechádzajú zo suchého na vlhké kŕmenie. Výroba ale stále produkuje straty. Predseda družstva považuje ostatnú investíciu do zmeny kŕmenia za poslednú šancu na zachovanie chovu. Nemá veľké oči. Chce dostať chov ošípaných na nulu.

„Technológiu, ktorú momentálne inštalujú zamestnanci družstva sme kúpili od predchádzajúceho chovateľa, ktorý výrobu ukončil. U nás by ukončenie chovu ošípaných znamenalo opustiť hospodársky dvor v Prejtej. Týmto krokom by ho niektorí občania zmenili za niekoľko mesiacov na ruinu,“ je presvedčený Anton Rebro.

Ak predseda družstva hovoril o poslednej možnosti, medzi rečou sa zmienil ešte o jednej, ktorá by mohla ošípané zachovať. K rozrábkárni, ktorú prevádzkujú už niekoľko rokov, by mohli investovať do spracovania mäsa. Najväčšiu obavu vzbudzuje odbyt produkcie. Aj nedávno opustil výrobu produktov z bravčového mäsa prvovýrobný podnik z regiónu. A predseda si uvedomuje, že zmena v spotrebiteľských návykoch je obrovská. Supermarkety pritiahli zákazníkov a veľmi ťažko ich púšťajú do špecializovaných predajní zameraných na predaj mäsa alebo ovocia a zeleniny.

Zmenu životného štýlu demonoštruje aj predaj mlieka z dvoch automatov, ktoré prevádzkujú už takmer desaťročie. Kým v začiatkoch dokázali v Dubnici vyčapovať 650 litrov mlieka denne a v Ilave viac ako 400, tak teraz sú spokojní, ak presiahnu z jedného zariadenia 200 litrov.

Spracovať komodity na výrobky je nadstavba, ktorú si mnohí poľnohospodári pochvaľujú. No všetci sa zhodujú, že to vôbec nie je jednoduchá cesta. Ak však niekto vydržal s chovom ošípaných doteraz, má niekoľko tromfov, ktoré bývajú základom úspechu. Napríklad vytrvalosť, entuziazmus a chuť zdolávať prekážky.